Bolo to dávno. Keď som bola ešte malé dievčatko. Rozbehla som sa po ulici a skočila do náručia môjho milovaného dedka, ktorý mi domov z roboty nosieval vždy štolverky, ktoré mi dával potajomky, pretože sa mi lepili na zuby a mama mi vravievala, že sa mi z nich raz úplne pokazia zuby.
Na ulici boli zrelé, šťavnaté marhule, višne, čerešne, ba aj slivky. Košaté kríky lemovali chodníky a každá babka mala v záhradke pestrú paletu rôznorodých kvetov, ktoré rozvoniavali na celý svet. Ten svet, ktorý som ľúbila. Ľúbila nesmierne tak, ako svojho dedka, mamu, babku, kvety či potajomky dostávané štolverky.
Dnes bolo opäť podobné počasie. Lenže dnes už zem odmietala vsakovať toľké kvantá vody, a preto sa držali napovrchu. Proste si steblá vody odhnívajú, kvety žltnú, slivky aj marhule sú už dávno vypílené a dedko už nevládze chodiť každý deň do roboty. A najhoršie je na tom to, že ja už nie som tou malou štebotavou lastovičkou, ktorá sa vie bezprostredne tešiť z toho, že si môže kresliť kriedami na chodník a čakať, kým mi dážď umyje moje majstrovské dielo.
Kým mi dážď umyje moju milovanú ulicu.
